Listopad 2008

Vyhodnotenie SON Príbeh

20. listopadu 2008 v 17:00 | Sakurako |  Moje odkazy Vám
Zdravím :)
Určite si spomínate ako som vás otravovala s odkazmi na súťaž o naj príbeh :D Táto súťaž sa konala na blogu Sue a Yuzuho... Teraz vám zverejňujem vyhodnotenie všetkých súťažných kôl (5) a moje diplomy, ktoré by som bez vás nezískala :)
Veľmi pekne vám ďakujem za hlasy :) Ste suproví :)

Chuť žiť

20. listopadu 2008 v 17:00 | Sakurako |  Jednosmerné cesty... :)

Pravú dlaň položila na zrkadlo. Dívala sa na svoj odraz. nepoznávala osobu, ktorá na ňu hľadela. smutné, od sĺz červené oči, unavená tvár, bledá pleť.
"Prečo žijem?," spýtala sa dievčina tichým hlasom.
Pohľad upriamila na nôž, ktorý ležal vedľa nej. Jeho čepeľ sa leskla. nabádala ju aby vzala nôž. zdalo sa, že kričí:" Zober si ma!" Dievčina zložila ruku zo zrkadla a uchopila nôž. Dívala sa na svoj odraz na čepeli. Červené oči. Už viac nemohla plakať, vyplakala príliš veľa sĺz. Priložila nôž k svojmu ľavému zápästiu. Dívala sa na žily, ktoré prúdili po pokožkou. Jasne videla fialové cestičky.
"Vážne chceš zomrieť?," ozval sa akýsi hlas v hlave dievčiny.
Žeby to bolo jej svedomie? Alebo pochybnosti?
"Prečo sa stále trápim?," spýtala sa dievčina v duchu.
Snažila sa komunikovať s hlasom, chcela vedieť dokiaľ pochádza.
"Máš pred sebou ešte dlhú cestu a môžeš mi veriť, zažiješ aj veľa šťastia a radosti."
Dievčina položila nôž na zem.
"Busem šťastná? A kedy?"
"Budeš. Raz určite. Ak svoju cestu neukončíš predčasne."
Nastalo ticho. Dievčina rozmýšľala. zahľadela sa na nôž.
Znovu sa ozval hlas: "Vážne už nemáš ani najmenší dôvod žiť?"
Dievčina prikývla.
"Smiem ťa požiadať aby si skúsila žiť kvôli mne? Skúsiš to na určitý čas a keď aj napriek tomu budeš chcieť ukončiť svoj život tak ti vtom nebudem brániť," povedal hlas.
Dievčina sa postavila zo zeme.
"Môžem to skúsiť, ale len pre teba," pokúsila sa o úsmev.

Od prvej chvíle, keď dievčina poznala svojho "anjela strážneho" ubehlo už niekoľko rokov. Zažili toho veľa. Dievčina sa ocitla v podobnej situácii ako predtým. Túžila zomrieť. Ležala na chladne zemi a plakala. Dívala sa na nôž, ktorý ležal vedľa nej.
"Odkedy si ma prvýkrát odhovoril od samovraždy prešlo už veľa času. Dokonca som si potom niekoľkokrát chcela zobrať život. Chcela som ukončiť svoju cestu a ty si ma stále zastavil. Prečo ma tak trápiš? Mne nie je súdené byť šťastná, tak prečo mi klameš?"
Smutne si vzdychla: "Pamätáš ako som chcela svoj život ukončiť druhýkrát? Zobrali mi môjho milovaného Blackieho. Veľmi dobre vieš ako som sa na toho psíka, za šesť mesiacov a dvadsať dní, naviazala. Ako mi zlomilo srdce, keď som videla jeho smutné oči v ten deň, keď ho odniesli preč. Veľmi dobre vieš, že som si chcela vziať život. nemala som viac chuť žiť. A aj napriek tomu si ma prehovoril, že mám vydržať. Že raz budem šťastná."
"A čo Lucy?," spýtal sa hlas v dievčininej hlave.
"Lucy," zopakovala dievčina smutne.
"Aj pre ňu som vydržala. Sľúbila som, že sa už nepokúsim o samovraždu. Vlastne, až k pokusu som sa dostala len prvýkrát."
V očiach dievčiny sa zjavili slzy.
"Potom som to znovu nezvládala. Znovu a znovu som chcela ukončiť svoj život. Stále som dúfala, že sa mi niečo stane a ja sa už nebudem musieť trápiť. Už viac nežijem, už len prežívam. Cítim sa ako bez duše. V poslednom čase sa to len zhoršilo a ty vieš prečo!"
Dievčina vyzerala nahnevane.
"Odpusť, ale ja ti nemôžem prezradiť čo sa stane. Nemohol som ti zabrániť vtom aby si sa do neho zamilovala. Napriek všetkému, veľmi dobre vieš, že to čo si prežila z teba urobilo to dievča akým si! Si predsa úžasná bytosť! Prečo stále upadáš do takých smútkov? Skúšala si to zistiť?," už aj hlas znel trochu nahnevane.
Rozhovor sa začínal meniť na hádku.
Hlas povedal pokojnejšie: "Vieš prečo si sa potom už k pokusu nikdy úplne nedostala? A to je presne ten dôvod prečo som tu. Prežívaš, ale napriek všetkému chceš žiť. Stále sa pokúšaš spraviť niečo aby si to zmenila. Si silná duchom, aj keď si neveríš."
Dievčina sa rozplakala.
"Prestaň! To nie je pravda! Ja už viac nechcem žiť! Príliš to bolí! Časté hádky rodičov, všetky tie klamstvá a intrigy v škole, neustále niekomu ubližujem, toľkokrát niekto ublíži mne, ten ktorý mi ukradol časť mojej dueš ma nemiluje, nič nedokážem, pretože nie som schopná bojovať,..."
Odmlčala sa. Čakala čo jej povie hlas. Nastalo ticho a v miestnosti sa ozýval len tichý cvengot sĺz, ktoré takmer nehlučne dopadali na zem.
"Ale aj napriek tomu všetkému, stále je tu niečo silnejšie. Niečo čo ti nedovolí zbabelo si vziať život!"
Znovu nastalo úplne ticho.
Po chvíli hlas prehovoril: "Napriek všetkému, v hĺbke srdca stále veríš. Veríš, že všetko sa na dobré obráti."
"Máš pravdu, lenže každým dňom je to pre mňa ťažšie, každou ranou je to so mnou horšie. Verím, že ukončiť svoj život je len zbabelý útek, ale aj napriek tomu už ďalej nevládzem. Poslednou dobou si myslím, že by bolo lepšie keby som bola zbabelá a porušila sľub. Myslím, že pre mňa by bolo lepšie keby som nežila. Toľko trápenia už nezvládam. Už nemám prečo žiť."
"Stratila si priateľov, lásku a ktovie čo všetko, ale nezabúdaj čo máš. Prečo sa nesnažíš dostať na školu, o ktorej si toľko snívala? Máš na to! Viem, že si neveríš, ale ak sa sústredíš na to aby si sa tam dostala, tak ťa príjmu."
Dievčina sa chabo usmiala:" Podobné kecy si vravel aj pri láske a ako to skončilo? Nie, ja už viac nebojujem. Už sa nesnažím, už viac nemôžem."
Hlas si vzdychol.
"V poriadku. Tak rob čo chceš," povedal smutne.
Dievčina sa rozplakala. Slzy tiekli ako potôčiky.
"Sakra, veľmi dobre vieš, že napriek všetkému to nedokážem," vravela roztraseným hlasom.
"Prečo musím napriek všetkému veriť? Tak veľmi to bolí. Trhá mi to srdce i dušu. Chcem tak veľa, keď žiadam o kúsoček šťastia?"
"Šťastie? Dostala si ho! Aj keď len na chvíľu, ale bola si sťastná, skutočne šťastná."
"Lenže potom to zmizlo. A spôsobilo to obrovské rany. Rany, ktoré sa nezahoja. Máš pravdu, šťastie nechcem. Chcem len život bez trápení, bez sĺz a smútku."
"Nemusíš mi veriť, ale stále tvrdí, že raz budeš šťastná. Prosím, vydrž. Viem, že nedokážeš bojovať pre seba, tak ťa žiadam, bojuj pre mňa!"
"Pre teba," zopakovala dievčina takmer nehlučne.
Rýchlym pohybom chytila nôž. Pevne ho zvierala v dlani. V očiach sa jej zjavila podivná iskra.
"Neurob hlúposť!," skríkol hlas.
Nôž sa zapichol. Celou silou ho dievčina vrazila do zeme. Čepeľ sa ocitla v hline. Dievčina sa usmiala a potom sa postavila.
"Nikdy ti nedokážem vrátiť ani len časť z toho čo pre mňa robíš, ale aj napriek tomu, je toho na mňa už príliš. Potrebujem čas aby som sa z toho spamätala."
"Ja viem. Stále dúfam, že čas tvojich trápení čo najskôr skončí. Verím, že vydržíš."
"S tebou určite. Len to objatie od teba by pomohlo viac, nevadí. Hlavné je, že si tu so mnou tak dlho. Dúfam, že to ešte vydržíš."
"Stojíš mi za to," povedal hlas.
"Uvidíme."